Zhrnutie: Na bratislavskú Ambasádu prišla Slovenka, ktorá popísala podrobnosti útrap, ktoré zažívala ako obeť obchodovania s ľuďmi a situáciu, ako použila falošné doklady na vstup a pobyt v Spojených štátoch amerických v rokoch 1998 až 2003. Pracovníci ambasády sa s predmetnou ženou prvýkrát rozprávali 29. decembra 2003. RSO ďalej vyšetroval jej tvrdenia 7. januára 2004. Žena potrebovala poradiť, ako sa oslobodiť z obvinenia z trestného činu krádeže v USA, aby tam mohla v budúcnosti vycestovať. Jej príbeh o tom, ako sa zo Slovenska presunula cez Európu do Spojených štátov predkladáme ako náčrt obchodovania s ľuďmi. Ďalej uvádzame informácie o organizáciách, ktoré obetiam obchodu s bielym mäsom ponúkajú pomoc či už na Slovensku, alebo v USA. Koniec zhrnutia.

Zo Slovenska do Českej republiky

2. V auguste 1997 stretlo v bratislavskej kaviarni dôverčivé sedemnásťročné dievča albánskeho muža – volal sa Tony. Tonyho poznala len niekoľko dní, keď od neho prijala ponuku vycestovať na víkend do Prahy, ČR, čo sa neskôr zmenilo na dva týždne nákupov a oddychu v jednom z najluxusnejších pražských hotelov. Počas ich pobytu jej Tony kupoval šaty a brával ju do drahých reštaurácií.

Z Českej republiky do Nemecka

3. Posledný deň ich pobytu v Prahe ju Tony zoznámil s dvomi ďalšími ženami, jednou zo Slovenska a jednou z Ukrajiny. Krátko po predstavení bolo všetkým trom ženám povedané, že sa majú zbaliť a že idú do Nemecka. Keď sa opýtala, prečo idú do Nemecka, nedostala žiadnu odpoveď, len príkaz nastúpiť do auta. V tú chvíľu mala predmetná žena pocit, že sa situácia vymkla spod kontroly a Tony zmizol. Skupinku žien do auta naložil a auto šoféroval neznámy muž. Hneď, ako boli v aute zamkol dvere a žene nebolo umožnené vystúpiť. Predpokladala, že na hraničnom priechode spala, pretože si nespomína, že by sa legitimovala nejakými dokladmi.

4. Po príchode do Duisbergu v Nemecku boli ženy odvedené do bytu, kde im únoscovia prefarbili vlasy a doniesli im nové oblečenie. Ženy boli strážené a nemali povolenie odísť z bytu okrem odchodu do súkromného klubu, kde pracovali. V tomto klube boli ženy proti svojej vôli nútené poskytovať sexuálne služby a tancovať nahé. Počas náhodného rozhovoru s majiteľom klubu spomenula, že ešte nemá 18 rokov. Po vypočutí tejto informácie prebral majiteľ klubu situáciu s jej albánskymi strážcami. Potom bola prevezená do Rotterdamu v Holandsku.
Z Nemecka do Holandska

5. Po príchode do Rotterdamu niekedy v septembri bola nútená pracovať v ďalšom klube. Podobne ako v predošlom podniku bola proti svojej vôli nútená poskytovať sexuálne služby a tancovať nahá. Uviedla, že podnik spravovala majiteľova partnerka Michele z Jamajky, z ktorej mali všetci strach. Niekoľko žien v klube pracovalo dobrovoľne, ale väčšinu tam nútili pracovať a bývať v byte v tej istej budove. V jednej spálni bolo väčšinou 4-8 žien. Boli pod neustálym dohľadom a mali zakázané opustiť budovu. Keď strážcovia neboli spokojní s ich zárobkami, ženy bili tak, aby na nich nezanechali modriny. Žena často o svojej situácii hovorila so zákazníkmi, aj keď to mali striktne zakázané.

Z Holandska do USA

V Rotterdame žila štyri mesiace, kým sa zoznámila so zákazníkom klubu, ktorý sa ponúkol, že jej pomôže ujsť. Po niekoľkých stretnutiach v klube minul Stanley, kanadský občan, približne 1000 amerických dolárov na získanie falošného belgického pasu a vodičského preukazu. Žena predpokladala, že za jej prepustenie zaplatil aj klubu vysokú sumu peňazí. Spolu odišli hlavným vchodom v polovici januára 1998 a držala sa ho, kým sa spolu nedostanú z Rotterdamu.

Život v USA

7. Do USA vstúpila v januári 1998 v Los Angeles pod falošným menom a s falošným belgickým pasom. Stanley mal v USA dve sídla a často kvôli obchodu cestoval. Žena tvrdila, že Stanley bol majetnícky a že vyžadoval, aby ho na cestách po Spojených štátoch sprevádzala. Zriedka ju nechával osamote. Fyzicky jej nebránil odísť z domu a žena neuviedla, že by ju fyzicky napádal, spomenula len „psychické týranie“. Stanley jej napríklad pripomínal, že to on ju zachránil z klubu v Rotterdame a že by mu za to mala byť vďačná.

8. Stanley ju svojim obchodným partnerom predstavoval ako svoju ženu, ďalších priateľov nemali. Počas života v USA sa skontaktovala so svojou rodinou na Slovensku, ktorá po nej spustila pátranie Interpolu a neskôr ju navštívila jej sestra a jej synovec. Podľa experta na obchodovanie s ľuďmi z Medzinárodného úradu pre migráciu (IOM) mala žena so Stanleym dobrý život, kým si neuvedomila, že ju nevezme domov a že sama nemá žiadne zákonné práva.

Návrat domov

9. Po približne štyroch rokoch v USA si uvedomila, že platnosť jej falošného pasu čoskoro vyprší a že bude v pasci. Pripravila si plán nechať sa chytiť pri krádeži kabelky, dúfať, že si policajné zložky všimnú jej falošný pas a že Stanleyho nejako donútia jej pomôcť sa vrátiť domov. Plán jej vyšiel a zadržali ju pre prečin krádeže. Stanley s ňou prebral, že je potrebné obnoviť jej belgický pas, inak riskujú, že ju chytí INS a deportuje na Slovensko. Zúčastnila sa prvého súdneho pojednania, ale polícii nepovedala, že používa falošné meno alebo že sa chce vrátiť na Slovensko.

10. S falošným belgickým pasom jej Stanley pomohol vrátiť sa na Slovensko, aby tam mohla získať nové doklady s pravým menom. Cestovali zo Spojených štátov do Mexico City, Paríža, Prahy, odtiaľ potom do Bratislavy. Tento odchod z USA sa udial ešte pred jej súdnym pojednaním. V septembri 2003 zostali na prvých pár dní v Bratislave v hoteli. V tom čase povedala Stanleymu, že sa s ním nechce vrátiť do USA. O niekoľko dní Stanley sám opustil Slovensko, ona sa však teraz bojí, že sa po ňu vráti. Stanley je momentálne pracovne v Bangkoku, žena uviedla dohady, že je možné, že sa pokúsi obchodovať s inou neplnoletou osobou.

Informácie o pozadí veci

11. Žena pochádza z majetnej politickej rodiny na Slovensku a hovorí vynikajúco anglicky. Bála sa deportácie alebo negatívnej publicity z jej zážitkov kvôli vplyvnej pozícii jej rodiny na Slovensku. Momentálne si v Bratislave dokončuje strednú školu, popri tom pracuje ako učiteľka angličtiny a prekladá pre slovenskú políciu. Povedala RSO, že chce pred súdnym systémom USA očistiť svoje meno. Cítila sa kvôli krádeži kabelky previnilo a chcela mať v budúcnosti umožnené cestovať do Spojených štátov.

Komentár

12. Post tento príbeh uvádza so zámerom pomôcť objasniť operačné postupy a taktiku obchodníkov s bielym mäsom. Post predmetnú ženu nasmeroval za jednotkou pre obchod s bielym mäsom na centrále polície a do NGO, ani jednu z týchto zložiek žena nepoznala. Ponúkla sa, že bude svoju skúsenosť dobrovoľnícky zdieľať v diskusných skupinách, ktoré pre mladé ženy organizuje Medzinárodný úrad pre migráciu (IOM). Post jej poradil, aby si kvôli obvineniu v USA držala právnika. Okrem toho jej poskytol adresy niektorých organizácií pre pomoc obetiam obchodu s bielym mäsom na Floride, ktoré by jej mohli poskytnúť ďalšie poradenstvo v právnych otázkach.

THAYER